Keď som bola v puberte, doslova som neznášala domov mojich rodičov. Proste by som ho najradšej celý prerobila, keby som mohla. Lenže keďže moja mama a aj môj otec boli naozaj veľkí pedanti, nemohla som si dovoliť urobiť nič. Dokonca ani premiestniť nočný stolík bez toho, aby som to neprediskutovala s mamou a s ocom, ale aj tak mi to nikdy nedovolili. Vedela som, že si budem môcť robiť, čo chcem len vtedy, keď budem bývať sama. Aj keď je jasné, že to bude trochu dlhšie, nemohla som uveriť tomu, ako ťažko sa na tom naozaj pracuje.
Veľmi som dúfala, že keď sa konečne osamostatním, naozaj si budem môcť robiť všetko, čo chcem. Opak bol pravdou. Bolo to totálne zle, pretože práve vtedy sa naši rozhodli, že si urobia prerábku a že ja si mám zobrať ich nábytok. Vedela som, že proti tomu musím naozaj rázne zakročiť. Takže som vedela, o čo naozaj ide. Rozhodla som sa, že to bude to najlepšie, čo sa kedy stalo, pretože som ten nábytok vyhádzala a napriek rečiam mojich rodičov som sa zariadila po svojom. Šomrali na všetko, čo som si vybrala. Šomrali na posuvné sklenené dvere. Šomrali na to, že som chcela mať kachličky farebné.
Nech som spravila čokoľvek, oni to videli za zlé a videlijedine to, čo je naozaj dôležité pre nich a čo sa páči im. Na mňa sa vôbec, ale vôbec nepozerali. Najprv som z toho bola nešťastná a potom mi došlo, že je to môj život a nie ich a že nie som odkázaná na to, aby sa môj štýl páčil každému. Ja tam budem bývať, takže je dôležité, aby sa to v prvom rade páčilo mne a nič iné netreba. Je jasné, že nakoniec to bude všetko hlavne o tom, aby ste sa pozastavili nad svojimi rozhodnutiami. Pretože ja som časom začala veci vyberať napriek rodičom, a to nie je správne. Musela som sa vrátiť o pár krokov späť a vyberať veci poriadne a sama. Bez ovplyvnenia nimi alebo mojimi emóciami.
